reklama

Dievča s papierovým dáždničkom

John si prešiel uterákom po tvári. Z mokrých vlasov mu kvapkala voda v šatni na dlážku. Spoluhráči odišli privítať priateľky a rodinu. Kým sa obliekal, znova a znova sa mu pred očami vynáral nájazd silného hráča, ktorý nemilosrdne presunul puk do bránky za ním. Celým telom mu kolovala mučivá bolesť. Prehra, smútok a sklamanie. Všetci mu verili a on ich sklamal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po úspešnej sezóne, keď sa stal miláčikom fanúšikov a keď konečne ukázal, čo sa v ňom skrýva, teraz sedí porazený při otvorenej skrinke a nevládze si zbaliť věci. K fyzickej únave sa pridal smútok. Hlavne sklamal trénera, ktorý mu veril natoľko, že ho postavil do troch najdôležitejších zápasov. Dostal šancu a premárnil ju. Už nebude mať možnosť dokázať, že patrí k najlepším brankárom v lige. Pretrel si oči, v ktorých sa objavili slzy a prudko vstal. Nahádzal věci do športovej tašky a prehodil si ju cez plece.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čakal vyčítavé pohľad, ľútosť v tvárach hráčov a sklamanie fanúšikov. Predpokladal, že tréner ho bude niekoľko týždňov ignorovať. So zavretými očami si premietal všetky zápasy, ktoré odohral. Každý nájazd, ktorému zabránil skončiť za bránovou čiarou. Všetky úspechy, ktoré v ňom čoraz viac vzbudzovali lásku k hokeju. Ten adrenalín, ktorý mu koloval v žilách, keď sa na ňho rútil hráč. Boj muža proti mužovi pred bránou a ten slastný pocit, keď sa mu puk odrazil od betónu, alebo skončil v lapačke. Ani túžba zakopať sa niekde hlboko, aby ho nikto nevidel, nie je silnejšia než chladivý pocit rozprášeného ľadu odlietavajúci od korčulí. Ak ho tréner nenechá v ďaľšej sezóne hrať, bude to utrpenie. Začal rozmýšľať o zmene klubu. Bolo by to ťažké, chlapci boli jako jeho bratia. Kráčal úzkou chodbou. Vybehol hore schodmi a otvoril dvere na kancelárii trénera. Chcel povedať, že to nevzdá. Mal na jazyku ostré slová na svoju obranu. Keď však vstúpil obklopili ho spoluhráči. Každý mu niečo hovoril, prekrikovali sa a on im nerozumel. Prekvapene stál v strede miestnosti kým sa neutíšili. Kruh okolo neho sa trocha uvolnil. Pristúpil k nemu kapitán tímu. „Dnes sme to všetci dosť posrali. Ale len vďaka tebe sme prehrali s hrdosťou. Pohár nemáme, ale meno nám ostalo. Chalani,“ poobzeral sa po ostatných hráčoch: „ hrali ste fakt hrozne. Nebyť tuto Sopla, tak sa hambím vyjsť na ulicu.“ Sopel, to bola jeho prezývka odkedy do mužstva nastúpil. Bol najmladší a nadokázal sa odlepiť od bránky. Sopel protestoval: „Keby som ho nepustil mali by sme šancu.“ „Nemali,“ skočil mu do reči kapitán: „ robil si všetko tak, jak si mal. Nakoniec treba priznať trénerovi, že vedel, čo robí, keď dovolil predať Hrozného.“ „Čože?“ „ Tak je,“ pristúpil k nemu tréner z kúta kancelárie. Usmieval sa. „Si najlepší brankár na západnom pobreží a sme radi, že si náš.“ Nemohol uveriť tomu, čo počul. Chcel sa štipnúť do ruky, aby sa prebral. Ani nevedel jako, objavila sa mu v ruke plechovka s pivom. Neprotestoval. Nemal sa kam ponáhľať. S rodičmi sa nerozprával odkedy sa vzdal univerzity na úkor profesionálneho hokeja. Priateľku nemal, býval sám. Ostal teda oslavovať koniec sezóny so svojou rodinou.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po niekoľkých pivách sa Sopel s troma spoluhráčmi presunuli do klubu. Mávnutím ruky pozdravil barmana a pokračoval do rezervovaného boxu. Zvalil sa do pohodlnej sedačky. Pozoroval tancujúce dievčatá. Všetky sú rovnaké, pomyslel si. Rovnaké a umelé. Rozmýšlal, vedľa ktorej sa ráno zobudí. Odsunul flašku s pivom, ktorú před neho postavil čašník. Dnes bude spať sám. Vstal a šiel k baru. Všimol si dievča, ktoré sa hralo s papierovým dáždničkom. Před ňou stál prázdny pohár. Kývol na barmana a sadol si vedľa nej. Vytiahol pokrčenú krabičku od cigariet. Pár pramienkov gaštanových vlasov jej padalo do čela a jemu sa to zdalo ohromne sladké. Každú chvíľu zdvihla zrak a pozorovala život okolo seba, z čoho usúdil, že niekoho čaká. Keď sa před ňou objavil nápoj, vystrašene vysvetlila barmanovi, že si nič neobjednala. Ten len ukázal na Johna: „To máte od pána.“ „Ďakujem,“ povedala hamblivo bez toho, aby na neho pozrela. Odpila si a pozrela smerom k dverám. Znova sa zahľadel na jej tvár. Nedokázal sa na ňu prestať pozerať, nebol schopný odvrátiť zrak od drobnej osôbky sediacej tak blízko. Túžil sa jej dotknúť. Zapálil si cigaretu a rozmýšlal, či ju nemá ponúknuť. Posunul otvorenú krabičku smerom k nej. S úsmevom na ňho pozrela: „To ma ponúkaš?“ spýtala sa. Len mlčky prikývol a pomohol jej vytiahnuť cigaretu. Vložila si ju do úst spôsobom, ktorý nebol úplne elegantný ale ani vulgárny, bol plný nevybitej energie. Vzala si zapalovač skôr, než ho vytiahol on. Vpíjal očami jej jemnú krásu a po chvíli sa jej spýtal: „Koho čakáš?“ Prvý krát mu pozrela do tváre. „Je to dôležité?“ Usmial sa. „Ani nie.“ Pohŕdavo na neho pozrela: „Čo ak čakám na priateľa?“ „Hm, v tom prípade mi musiš dať rýchlo číslo, kým príde.“ Zasmiala sa. „ Nečakám na nikoho.“ Zapozerala sa do jeho očí. Videla v nich muža, ktorý nepoznal ženské omietnutie. Zároveň tam videla túžbu po niečom inom, túžbu po nej. „Ja viem, kto si,“ povedala pokojne. Odvrátila tvár a venovala pozornosť teraz už dvom dáždničkom. „ ja nie som štetka, nečakaj odo mňa nič.“ Zamračil sa. Ona mávla rukou: „Netvár sa. Môj brat chodí s tvojou sestrou. Počula som dosť.“ Postavil sa a bez slova odišiel. Ponížila ho. Ponáhľal sa k východu, ale zastavil sa. Prečo odchádza? Prečo sa hnevá? Veď nepovedala nič, čo by nebola pravda. Ako mohla vedieť, že tento krát chcel niečo iné. Len ju túžil spoznať. Vrátil sa. Zhlboka sa nadýchol. „Nepoznáš ma,“ začal. „ Nevieš nič, iba to, čo si počula.“ „Ja, prepáč, nemyslela som to tak.“ Začala. Prikývol. „ Ja viem, čo mám za sebou, ale tak isto viem, o čo stojím dnes. Nežiadam ťa o nič, len o jedno stretnutie.“ Usmiala sa. Bol tak detsky dojemný. Keď bol nervózny, páčil sa jej ešte viac. Prekvapilo ju, že tak ľahko zneistel. Možno nie je až taký zlý. Sledovala jeho gestá, keď rozprával. Cítila, že je úprimný. Napriek všetkému, čo počula, sa jej páčil. Priťahoval ju tým nebezpečným spôsobom. Keď dorozprával, vedela, že je stratená. V tej chvíli, keď sa priblížil a chytil ju za bradu zabudla na všetko, čo vedela.    

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prechádzal sa po ulici, kde bývala. Nevedel obsedieť, tak prišiel o hodinu skôr. Snažil sa nenápadne pozrieť do jej okien. Jako malý chlapec túžil vidieť ako sa prezlieka. Usmial sa nad touto myšlienkou. V noci spal sám. Myslel na ňu. Získala si ho svojim úprimným varovaním. Bola iná.

Ulica bola osvetlená pouličnými lampami. Jeho postava vrhala dlhé tiene, občas si krátil čas tým, že sa ich snažil predbehnúť. Aj teraz sledoval hmýriacich sa duchov na chodníku pred ním. Tvár mal zachmúrenú a lesk jeho očí priťahoval mnoho žien, čo šli okolo. Nevšímal si ich, kopal před sebou malý kamienok.

Vyšla z domu. Pripadala krásna a jemná. Fajčil už piatu. Bol tak milo strapatý a jeho kučeravé vlasy mu hladili čelo. Zhlboka sa nadýchla a šla k nemu. Triasli sa jej kolená.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastúpila do auta. Usmieval sa neistým úsmevom a oči mu žiarili. Cítili sa byť takí blízki, tak známi a predsa si nedokázali hodnú chvíľu nič povedať. Celé jej to pripadalo ako v zlom filme. Patetický scenár bez slov, bez humoru a akejkoľvek akcie. No on ňou bol tak očarený, že si vôbec neuvedomoval, že ju to ticho mučí. Ani ho nenapadlo, že ju núti rozmýšlať o tom, či sem vôbec mala chodiť. „To som až taký nemožný? Prepáč,“ hamblivo sa usmieval. Cítil sa při nej neistý. Nerozumel tomu, čo sa dialo. Už dávno ho žiadna žena neviviedla takto z rovnováhy. Pokrútila hlavou. „To je ok.“ Videl, že je zmätená. Chytil ju za ruku: „ Nechcem, aby si sa so mnou cítila zle.“ Tvár mala zaborenú do jeho pleca. Jeho príjemná vôňa ju vťahovala do ďalekých dimenzií a iných svetov. „Neublížim ti“ zašepkal. Usmiala sa na ňho s trochou trpkosti v duši a objala ho okolo hrku. Pohladil ju po vlasoch a vdychoval ich vôňu. Cítila z neho pokoj, ukludňoval ju tlkot jeho srdca. Chytila ho za ruku zo strachu pred jeho zmiznutím a on pocítil teplo malej dlane, ktorá ho prosila o jeho blízkosť.  

Nakoniec všetko dopadlo inak ako chcel. Zobudil sa vedľa nej a sledoval jej mihalnice. Mal pocit, že vedľa neho leží víla, ktorá sa za chvíľu rozplinie. Nesmie ju nechať odísť. Bál sa vstať, aby ju nezobudil. Pomaly sa dvihol, pobozkal ju na čelo a odišiel do kuchyne. Prebrala sa. Bála sa otvoriť oči. Mala strach zisitiť, že neleží vedľa nej. Zaborila tvár do vankúša. Odišiel. Predsa mala pravdu! Zakryla sa až po uši paplónom a ticho plakala. Potichu sa vrátil do izby a odokryl ju. „Čo sa stalo?“ „Myslela som, že si odišiel. Ja,“ „Myslela si, že som odišiel.“ Usmial sa. „Myslela si, že odídem a už nezavolám?“ Prikývla. Lahol si vedľa nej a objal ju. „ To by som bol teda riadny hlúpak.“  

Natália Chovancová

Natália Chovancová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Naivny pesimista s tendenciou pokazit co sa da. a casto aj to co sa neda Zoznam autorových rubrík:  VideoblogyTroska umenia :-)

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu